Frili Mrkvoun

Frili

• General Notes
  • Moje meno je Frili. Zvaný aj Friťák. Pochádzam z operenej rodiny, čo značí že môj otec Joh?ny je tučniak a moja maminka Cornix je vrana. Keď som sa v jeden škaredý deň vyliahol z vajca a všetka moja rozsiahla rodina sa zarmútila, že už zo mňa nebude praženica, tak ja jediný som sa usmieval a veselil. Moji rodičia sa ma ujali a dokonca mi aj dávali jesť. Mám tých najlepších rodičov na Aragu. Vyrastal som veselo. Môj starší brat Samovrah ma stále poúčal a robil si zo mňa srandu. No zistil som jednu vec, napodiv od všetkých z rodiny mi nechutia zemiaky. Každý ich, aj keď niektorí s nie moc šťastným pohľadom, zje. No ja som bol opak, vždy, keď som nejaký zjedol, tak som ho vyvracal. Keď som sa jedného dňa zobudil, tak som šiel sám von. Nemal som kamarátov, lebo som bol veľmi iný a pre niektorých aj divný. Tak som sa túlal po vonku až som našiel cestičku. Ona kamsi viedla tak som si povedal, že sa po nej vydám. Veselo som kráčal a kráčal, až som uvidel koniec cesty. Končila pri obrovskej a nádhernej budove. Tak som tam so záujmom vkročil. Stretol som tam zvláštnych ľudí v rudom rúchu. Potom dajaký prišli ku mne a začali mi podávať misku, v ktorej bolo čosi, čo som ešte nikdy nevidel, bola to nejaká oranžová ihlanovitá vec, na konci to končilo zelenými listami alebo čo to bolo. Myslel som si, že sa s tým špára v uchu, ale potom mi povedali že sa to má jesť. A tak som si zakúsol. Chutilo to príliš obyčajne, ako brezový list, ale potom mi povedali, že mám jesť to oranžové a ja rád sám so sebou, že som to pochopil, som sa zakúsol do oranžového ihlanu. Chvíľu som to prehadzoval v ústach a potom so to prehltol. Ucítil som výbornú neopísateľnú chuť. Tak som sa pustil do celého toho oranžového, až napokon ostalo len to zelené. Položil som to do misky, odkiaľ som to vzal a pustil som sa do ďalšieho a ďalšieho. Napokon som poďakoval a chvíľu som tam pobudol, aby som sa naučil čo to je. Myslel som si že ak sa o tom veľa naučím a donesiem to domov, tak budú veľmi radi a konečne budú variť aj niečo iné než zemiaky. Nakoniec som sa dozvedel, že to dané jedlo sa volá mrkva, že je to zelenina a že toto všetko pochádza od mocného uja Mrkvifera. Tak celý natešený som išiel domov aj s košíkom plným mrkiev. Keď som prišiel domov, otvoril mi dvere môj dedo Khanemis. Vypadalo na ňom, že sa nehnevá, že som tak skoro prišiel domov, no mne to nevadilo a ukázal som mu jednu mrkvu. Potom ma čosi buchlo a viac si už nepamätám. Zobudil som sa pripútaný na svojej posteli. Pri mne stála Saltzhornia a pchala mi bez otázok zemiaky do úst. Ja som nevedel čo mám robiť. Tak som tam ležal a plnil som trest z neznámej príčiny. Po pár hodinách kŕmenie zemiakov prešlo, Saltz odišla a ja som sám ležal na posteli, pripútaný ako väzeň v najstráženejšom väzení. Ležal som tam deň čo deň a jediná moja strava boli zemiaky a na pitie som mal riedku zemiakovú kašu. No raz ma aj tak pustili a ja som sa všetkým poďakoval, že ma pustili z postele. Na druhý deň, hneď ako som sa zobudil, som odišiel oknom, keby náhodou boli dvere strážené. Moje kroky smerovali zase do mrkvovej budovy. Prišiel som tam spapkal som asi vedro mrkiev a naučil som sa zase čosi nové o Mrkviferovi a dokonca som aj zistil že to, kde práve som, je chrám Mrkvifera. Tak znova s košíkom mrkiev som sa vydal domov a asi na pol ceste mi svitlo. Čo ak ma uväznili preto, že som doniesol mrkvy? Hups… A tak mi svitlo ešte čosi lepšie, sadnúť si na zem a spapkať všetky mrkvičky. A aj sa tak stalo. Prišiel som domov a deň pokračoval normálne. Na druhý deň som zase ušiel do chrámu Mrvifera a stal som sa členom bratstva Mrkvifera. Naučil som sa jeho 10 prikázaní a prijal som post Vykonavatel. Zjedol som zopár mrkiev a išiel som domov. Takto sa to opakovalo deň čo deň, dokonca mesiace a roky až som zistil že väčšina mojej rodiny je vlastne stratená, lebo ak nebudú poznať svetlo Mrkvifera a stále budú stáť pri Bramborovi, tak ich budúcnosť je zničená. Nenápadne som sa doma snažil presvedčiť nejakých členov rodiny ako napr. Joh-ny, Jeane, Akasha… aby sa pridali do Bratrstva Mrvifera, no skončilo to tvrdým a plechovým úderom panvičkou od Saltz priam na hlavu. Tri dni mi dunelo v hlave a ja som začal mávať prívlastky ako: oranžová ovca rodiny. Napriek všetkému som stále chodil do chrámu Mrkvifera. Bolo to ako droga, sekta, ktorá si ma získala a ja som vedel že je to to najlepšie, čo ma mohlo stretnúť. Keďže som nemal žiadne školské vzdelanie, tak tam som sa naučil dosť vecí, ako sa číta a píše. No ehm to písmo by som trochu vynechal… Trávil som v chráme Mrkvifera čoraz viac a viac času, dokonca som tam aj zopár krát prespával. Moja kariéra sa zvýšila na post Likvidátora a ja poctený mojim postom som začal brať Mrviferovo učenie vážne. Dokonca som si doma pod posteľou vyhotovil skrýš. Postup:
    Vybral som jednu kachličku vyhĺbil som pod ňou jamu, dal som kachličku na pôvodné miesto a bolo. Do skrýše si dávam mrkvy a keď mám depku, alebo tak, tak vždy si jednu vezmem a tajne zjem.
    No domáca výchova na antimrkvu a bitie vždy, keď niekto uvidel, že jem mrkvu ma ničilo a stále prechádzanie z raja mrviferovho chrámu a domu mojej rozsiahlej rodiny ma dosť znepokojovalo. Tak som sa vydal inam s nádejou že nájdem čosi nové čo ma ukľudní a tak som bezcieľne išiel a išiel až som našiel zvláštny zeleno žlto červený dom. Vyzeralo to pekne, tak som bez zaklopania vošiel. Dosť som si odkašlal, lebo hneď, ako som vošiel, tak som ucítil množstvo akéhosi dymu. Hrala tam akási hudba ktorá mala peknú melódiu a spievalo sa tam čosi v jazyku, ktorý som nepoznal, no elfština to nebola, to som si istý. Sedeli tam akýsi týpci v kruhu a čosi mali v ústach a dymilo sa z toho. Tak ma uvítali, dali mi tú srandu, čo mali v ústach, ibaže sa z toho nedymilo potom mi to zapálili a povedali mi, že to je marihuana vo forme jointu. A tak som si to priložil k ústam a keďže som nevedel ako sa to používa, tak som ten koniec začal cumľať, ale nakoniec som sa dozvedel, že sa to vdychuje. A tak som to vdychoval a bola sranda. Cítil som sa oveľa lepšie a aj keď s menšími problémami som prišiel domov. Chodil som tam častejšie a oni ma prijali ako rastaaragorna a z neznámeho dôvodu mi dali prezývku zhnitá mariška. Neviem, či sa mi to len zdalo z dobrého pocitu magického dymu, ktorý som vdychoval, alebo to bolo naozaj, no rozprával som sa s gumovou kačičkou a tak sme sa rozprávali a aj s inými týpkami, ako napríklad Gilthalion, alebo Jozin. A tak som bol na troch frontoch doma, v chráme Mrkvifera a v pivnici Rastamanov. Nakoniec sa stalo (buď som mal riadnu dávku, alebo som bol ako vždy mimo) požiadal som gumovú kachničku Amárý o ruku, pridala sa do rodokmeňa. Od vtedy na mňa bolo toho toľko, že som vybuchol a keď som vybuchol, tak som vyhasol a znova vzchopil. Môj syn Todrias Falco, ktorý vyzeral zvláštne, nemal žiadne vlasy ani zuby, no o pár minút, alebo rokov mu konečne narástli prvé zúbky a prvé vlásky. Raz som ho tajne vzal do chrámu Mrkvifera a on sa zaučil do jeho rád. Potom som ho zobral do klubu rastaspolečnstvý a on sa stal jedným z nás, ach môj Todík. Je to super syn. A potom tu prišiel ten spratok Ronald, tiež je to fajn syn, len: Jedného dňa som s ním išiel podobne ako s Todom do chrámu Mrvkifera, no napol ceste ma prichytila veľká časť rodiny. Ronalda vzali na to najhoršie miesto, do chrámu Brambora! No mne to nevadilo, svoj rod som zachránil a aspoň jeden môj syn ide úspešne po mojich stopách. A tak som tu moji synovia sú už veľký, Ronald má dokonca aj syna a ja som síce ešte stále nevydaný, ale šťastný že som tu.

Click here for details of Frili's family with Amárý Kachnička

---

This page is within a frameset. View the entire genealogy report of families, or surname index or report summary heritage from 'Aragornský rodokmen'.
View a family tree from Gedcom file.

---

Copyright © 2007 GenoPro Inc. All rights reserved.